Odpadlík (slovensky) (SK)

Rozprávač Odpadlíka, ktorý sa narodil v „agrárnom gete“ Dickensu na južnom okraji Los Angeles, sa zrieka osudu Kalifornčana nižšej strednej vrstvy: „Umrel by som v tej istej izbe, v ktorej som vyrastal, a hľadel na pukliny v štukovom strope, ktoré sú na ňom od zemetrasenia v šesťdesiatom ôsmom.“ Vychoval ho osamelo žijúci otec, kontroverzný sociológ, a detstvo strávil ako subjekt psychologických výskumov s rasovým zameraním. Verí, že otcovo priekopnícke dielo sa zavŕši monografiou, ktorá vyrieši rodinné finančné problémy. Ale keď otca zabije výstrel policajta, uvedomuje si, že monografia nikdy nevyjde. Zostal mu len účet za pohreb. Rozprávač – odpadlík, pobúrený zákernosťou osudu a zlým stavom svojho rodného mestečka, sa rozhodne napraviť inú krivdu: vrátiť Dickens na mapu Kalifornie. Na pomoc si berie najslávnejšieho obyvateľa tejto mestskej časti, posledného žijúceho účinkujúceho v seriáli Malí uličníci Hominyho Jenkinsa a spustí najškandalóznejší projekt, ktorého súčasťou je obnovenie otroctva a segregácie na miestnej strednej škole a ktorý ho nakoniec privádza pred Najvyšší súd. Odpadlík Paula Beattyho je prenikavá satira o mladíkovi, ktorý nadobudol izolovanú mimoškolskú výchovu, a o rasistickom súdnom konaní. Spochybňuje posvätné princípy americkej ústavy, mestského života, hnutia za občianske práva, vzťahu medzi otcom a synom a svätého grálu rasovej rovnosti – černošskej čínskej reštaurácie. Je napísaný charakteristickým štýlom absurdnej literatúry, má schopnosť čitateľa rozosmiať i rozplakať, je hrozivou aj hrozivo zábavnou obžalobou našich čias. V roku 2016 autorovi za dielo Odpadlík ako prvému Američanovi udelili prestížnu Man Bookerovu cenu. Preložil Jozef Kot Ukážka z textu Policajti zväčša očakávajú, že sa im človek poďakuje. Či už vám poradili, ako sa dostať k pošte, vyprášili vás po zadku na zadnom sedadle hliadkového auta, alebo, ako v mojom prípade, vám odstránili putá, vrátili trávu a náradie na fet a napokon vás vybavili tradičným brkom na písanie, ktoré symbolizuje Najvyšší súd. Žena má na tvári ľútostivý výraz už od rána, keď ma s kolegyňou čakali hore pri slávnom štyridsiatom štvrtom schode pod priečelím s nápisom ROVNAKÁ SPRAVODLIVOSŤ PODĽA ZÁKONA. Stáli plece pri pleci a s prižmúrenými očami hľadeli na ranné slnko, kazajky obsypané lupeňmi z rozkvitnutých čerešní, a zabraňovali mi vstúpiť do budovy. Všetci vieme, že je to šaráda, bezvýznamný prejav štátnej moci na poslednú chvíľu. Súčasťou tejto frašky nebol jedine kokeršpaniel, ktorý za sebou vliekol zasúvateľnú vôdzku. Priskočil ku mne, vzrušene mi oňuchával topánky a nohavice, rýpal mi vlhkým usopleným ňucháčom v rozkroku, potom si vedľa mňa poslušne sadol a pyšne udieral chvostom do zeme. Obvinili ma z ohavného zločinu. Zabasnúť človeka za to, že má pri sebe v priestoroch federálnej inštitúcie marihuanu, je čosi podobné ako obviniť Hitlera, že sa mľandravo pohybuje, alebo povedzme nadnárodnú ropnú spoločnosť British Petroleum, ktorá je už päťdesiat rokov zodpovedná za výbuchy rafinérií, toxické škvrny a emisie, za nehanebne pokryteckú reklamnú kampaň. A tak si dvoma hlasnými rapovými údermi na mahagónový stôl čistím fajku.

MOJE KNIHOVNY